MôJ ANJEL (I. kapitola - Pilot)

Môj Anjel

I. kapitola - PILOT

Perina zašuchotala pri ťahu cez moje plecia. Izba bola chladná, jemne presvetlená vychádzajúcim slnkom prenikajúcim ručne krajkovanou záclonou. Pásy lúčov osvetľovali v nepravidelných tvaroch gaštanový nábytok a odkrývali pomalý tanec vzdušných čiastočiek prachu, ktoré sa len tak, primerane elegantne, vznášali po miestnosti s dominantnou širokou hnedou posteľou.
Nadýchaná béžová prikrývka znova zmenila tvar. Tentokrát bol jej pohyb zjavnejší.
S nevôľou som sa zdvihla na lakťoch a posadila sa. Pretrela som si rozospaté a citlivé oči, ktoré už nejaký čas neblyšťali magickým zeleným jasom. Prehrabla dlhé strapaté plavé vlasy a veľmi neochotne som pozrela na budík. 06:27. Posledný deň zimných prázdnin a mne sa znova nepodarilo poriadne vyspať. Tak by som potrebovala výdatný spánok, tak veľmi by som potrebovala pár hodín denne pokoja a neťaživého odfukovania. Aj napriek neutíchajúcim nočným morám to bola vždy lepšia časť dňa ako realita. Snažila som sa spomenúť na nedávny podvedomý nočný horor v mojej hlave, ktorý mi neprichádzal na um. Pri prehrabávaní vlasov som pocítila na šiji pot – obliala ma nepatrná úľava, že toto je jediný dôkaz ďalšej nepokojnej noci. Zhlboka som sa nadýchla a vydýchla a kroky po bielom koberci skončili pri dverách kúpeľne...
Slnko za horizontom ladne rozpúšťalo skorú rannú hmlu. Oranžová sa menila na hrejivú žltú, ktorá bola na tento január mimoriadne nezvyčajná – svetlo zalialo dolinu rodinnej štvrte Providence po prvýkrát za posledné tri mrazivé mesiace. Deti boli pochopiteľne z honosnej snehovej nádielky vytešené porovnateľne s darčekmi, ktoré im nadelili vianoční škriatkovia. Zvyšok mesta až tak nadšený nebol – nielen vďaka zapadnutým autám a veľmi nepríjemnej mrazivej rannej ceste do práce.
Táto mestská časť Providence akoby bola samostatnou životnou jednotkou mimo centra – mnohí starší obyvatelia vraveli, že Follows malo vlastné tlčúce srdce mimo rušného veľkomesta. Všetci si videli až na dno hrnca a nenašiel sa nik, kto by nepoznal napríklad pani Watersovú, ktorá vlastnila najlepšiu palacinkáreň na predmestí. Alebo starého dobrého Lukea, majiteľa veľmi obľúbenej kaviarne Fire, ktorý bol nielen terčom neustálych kontrol mladistvých v pube ale s Margaret takisto mimoriadne lákavou témou klebiet rovnako známeho spolku „knihovníčok“, ako ich ostatní s obľubou označovali. Bolo to 6 dám v zlatých rokoch, ktoré na svojich „knižných sedeniach“ len málokedy rozoberali Tolstoja, Hemingwaya či „prekliatych básnikov“. Ich konšpiračné teórie o pároch – nepároch v meste im okrem hlavných aktérov zazlieval len málokto – zvykli si na nich ako na súčasť Followského tlčúceho srdca.
Bolo by hriechom nespomenúť aj tieto „osobnosti“ – kaplána Freda, vždy ochotného a láskavého; rodinu Jeffersonovcov, bohatých aristokratických prisťahovalcov, ktorí až podozrivo dobre zapadli medzi ostatných; sestry Endersonové, mimoriadne nadané umelkyne, ktoré veľmi mladé osireli; Honey a Johna, najochotnejších a najčestnejších strážcov zákona v meste; Elizabeth a Davida Followcov, posledných potomkov zakladateľov tejto štvrte a navyše najšťastnejší pár po diamantovej svadbe v okruhu... minimálne niekoľko kilometrov určite. Rodina Tamarynovcov – sprvoti obrovská záhada a vďačná téma „knihovníčok“ na ich sedeniach, no teraz nik nepochybuje o tom, že ich záhadnosť prešla z totálnej čudnosti na tak zvláštnu dobrotivosť, až ich mal každý nielen rád, ale nikto sa neobťažoval skrývať voči nim určitú dávku obdivu. Evelyn a Aaron Tamarynovci pracovali ako lekárka a hasič. Ich deti, Daniel a Angela, boli hlavných dôvodom, prečo ich ľudia ani za tie 2 roky, ktoré už strávili vo Follows, nepochopili. Diametrálne odlišné dvojčatá boli niekoľkokrát rozdielnejšie ako oheň a voda. A to tak neuveriteľne, že nech sa „knihovníčky“ snažili akokoľvek, nenašli jediný spoločný znak. Či už zvonka alebo zvnútra. Nič. Daniel pomáhal ako dobrovoľník v nemocnici, aktívne súťažil a dosahoval mimoriadne výsledky – na 18 ročného chlapca teda určite. Angela bola oheň – bola dobrovoľníčkou pri mixážnom pulte na jedinej diskotéke v meste, aktívne súťažila v počte vypitých tequil a dosahovala mimoriadne výsledky v počte vymeškaných hodín – na 18 ročné Danielovo dvojča prinajmenšom zaujímavé.
A bola tu aj Iwee Collinsová, ktorá spolu s rodičmi a bratom Andrewom stála na popredných priečkach obľúbenosti Followského rebríčka. Nevinne krásna, skromne sebavedomá, naivne veselá. Taká bola Iwee, ktorá nechtiac otriasla mestom v základoch mocnejšie, ako silvestrovský ohňostroj. Bola to tá, kvôli ktorej stekali ľuďom oslavujúcim príchod nového roka slzy po tvárach a na jej počesť sa v ten deň pilo šampanské...
V neposlednom rade tu boli Leatheovci – Quentin, Sarah, Samuel a ja. Priemerná a normálna rodina čo bolo hlavným dôvodom prečo sme vždy patrili medzi akýchsi „stále vítaných a neodmietaných“ u kohokoľvek, kto mal práve čas a teplé muffiny, ktoré boli najobľúbenejšími raňajkami Quentina. U pani Watersovej trávil takmer každé ráno. Mal po ruke bútľavú vŕbu, ktorá mu akýmsi magickým spôsobom dokázala stiahnuť dieru v hrudníku po tom, čo jeho Sarah, naša mama, jedného dňa zmizla. Nech sa šepkalo čo chcelo vedel, že ho neopustila, ale že jednoducho zmizla a ďalej sa snažil nerozoberať to. Potlačil nutkanie nechať vo svojej hlave planúť všetky tie hororové scenáre, ktoré sa mu tam tvorili. Vedel, že ju už nikdy neuvidí a neutápal sa v nádeji a snoch. Mal už len mňa a Samuela. Bol veľmi šťastný, že nás má a nie ojedinele to dával najavo. Nevadili mu naše pubertálne výstupy, z ktorých sme už vyrástli, ani všetky ostatné problémy, s ktorými sme sa spájali. Vždy ich vedel riešiť s chladnou hlavou a po maminom zmiznutí bolo puto medzi nami ešte silnejšie. Ubíjalo ho, keď videl teraz tú nevôľu medzi svojimi kedysi nerozlučnými deťmi a každý deň si prial, aby mohol zmeniť všetko to, čo sa v poslednom čase uberalo nesprávnym smerom.
Dvere potichu zaškrípali a v krátkom bielom fróte župane s uterákom na hlave a teplými papučami som nachvíľu zastala. Chlad v nevykúrenej miestnosti ma ovial ako studená sprcha po tomto teplom kúpeli a dokonale ma prebudil. Cestou k stolíku so zrkadlom som schmatla z komody krém na ruky a natierala si ich neprítomnými pohybmi na dlani sadajúc si za nízky kozmetický stolík. Široké nenalíčené oči bez žmurknutia hľadeli krátky okamih akoby naskrz zrkadlom, skĺzli na fotku založenú v ráme na stolíku a zaleskli sa. Nie... Vnútorný hlas mocne ovplyvňoval pohyby fyzickej schránky a bez pohľadu som zložila rám lícom nadol. Pošúchala som si šiju a zamierila ku skrini, kde sa prezliekací rituál v poslednom čase zo dňa na deň viac krátil. Tepláky a zelený sveter sa stali voľbou na nedeľňajší oddychový deň, ku ktorým sa pridali letmo prehrabnuté vlhké vlasy.
Potichu som zišla dolu schodmi a automaticky zamierila do svetlej obývačky prepojenej s malou kuchyňou a barovým pultom, z ktorého bol výborný výhľad na televízor. Jedna z najlepších vecí na tomto dome, pomyslela som si a zapla ranné správy. Bola som ešte príliš omráčená na varenie preto som oťapene siahla po cereáliách, ktoré síce neznášam, no účelu poslúžia – škŕkanie v bruchu bolo čoraz zreteľnejšie. Hodiny vedľa nástennej skrinky dvakrát hlasito ťukli a chrúmajúca sánka sa obrátila. 7 hodín. Zažmurkala som a obrátila sa k pohľadnému reportérovi na obrazovke hlásajúcemu množiace sa záveje s upozornením na opatrnosť vodičov. Mám rada sneh, no pri ďalšom otrepanom pohľade do bieleho okna som nechtiac prudšie vložila lyžicu do úst.
Vo dverách zaštrngotal kľúč. Veľmi potichu, akoby úmyslom bolo nevyrušiť nikoho v dome. Zasnežený plavovlasý muž, elegantný a na svoj vek aj atraktívny, vpustil dovnútra chladný vzduch a zopár neposlušných vločiek. Potichu sa zložil v predsieni a zarazil ho hluk správ keď zastal v prechode do obývačky.
„Ako bolo na nočnej?“ ozvala som sa nevinne keď som zbadala prekvapeného otca. V poslednej dobe veľmi často brával nočné v miestnej nemocnici.
„Zopár opitých mladíkov a jeden zrazený pes,“ usmial sa Quentin a šibalsky sa zamračil kráčajúc k stoličke pri barovom pulte vedľa mňa. „Prečo nespíš?“
„Zrazený pes?“ uškrnula som sa a tvárila sa, že som otázku prepočula, keď som spustila lyžicu do prázdnej misky. Zasa by si len zbytočne robil starosti a pri pohľade na jeho opuchnuté oči to bolo posledné, čo by som chcela.
Quentin si prisunul moju misku a dosypal si do nej kakaové guľôčky. Únava ho ťažila, no prázdny žalúdok by mu aj tak nedovolil zaspať. „Nejaká slečna sa v noci náhlila na párty a kokeršpaniel akosi zavadzal jej BMW-ečku. Nemohla zohnať veterinára tak ho priviezla k nám.“ Pousmial sa preplnenými ústami zatiaľ čo som mu zohrievala mlieko.
„Blondína?“ vyslovila som skôr ako konštatovanie než otázku a zasunula som si prameň plavých vlasov za ucho keď som pred otca položila pohár s mliekom.
„Presne,“ letmo sa zasmial a odpil si z mlieka. Ďalej som sledovala správy, ktoré hlásili pátranie po unikajúcich páchateľoch, ďalších dopravných nehodách či vydaji nejakej celebrity. Zamyslená a zahĺbená do blikajúcej obrazovky som si ani nevšimla, kedy otec vstal.
„Idem sa trochu vyspať,“ akoby chcel dodať „a ty by si mala tiež“, no potlačil slová na jazyku. „Nechal som ti na telke nejaký film, bude sa ti páčiť,“ pokynul prstom a pošúchal ma po ramene. Jeho mäkký a láskavý pohľad vytvoril v mojom hrdle hrču. Prinútila som sa usmiať.
„Smrtiaca nenávisť 3?“ uškrnula som sa. S otcom som sledovala horory hádam od svojich 13.
„Isteže!“ pokrútil Quentin hlavou akoby dostal úplne banálnu otázku s jasnou odpoveďou. Pobozkal ma na vlasy. Uľavilo sa mi, že môj filmovaný úsmev otca trochu oživil a ďakovala som zato, že ju ako malú nútili chodiť na dramatický krúžok.
Dvere spálne sa potichu zatvorili a televízna obrazovka sa prepla do DVD režimu...