MôJ ANJEL (II. kapitola)

Zobraziť predchádzajúcu tému Zobraziť nasledujúcu tému Goto down

Hodnotenie (známka)

1
 
2
 
3
 
4
 
5
 
 
 
Zobraziť výsledok

MôJ ANJEL (II. kapitola)

Odoslať  Feene Tamaryn za Pi 29 marec 2013 - 12:19

Kedykoľvek som sledovala takto strhujúcu epizódu druhej polovice filmu nebola som schopná pohybu a myslenia. Plne som sa sústredila na každý detail na obrazovke. Tentokrát však bolo všetko iné. Oči so zrýchľujúcou frekvenciou klipkania sa napokon podvolili a upadla som do hlboké spánku, v ktorom ku mne, ako obyčajne, priplávali bolestivé spomienky...
Moja izba poskytovala pohľad na „usporiadaný chaos“, ako môj brat rád žartoval, spred vyše týždňa. Na posteli a všade naokolo sa povaľovali šaty „nevhodné pre dnešný večer“, množstvo skrípt a zošitov, ktoré práve fungovali v „spánkovom prázdninovom režime“ a zopár ozdôb do vlasov roztrúsených na červenom koberci.
„Andy, ty ideš na Halloweensku párty ? Nesekla si sa o dva mesiace?“ uškrnulo sa tmavovlasé dievča sediace na komode pred posteľou zapínajúc si biele bolero na zelený lesklý top. Pri pohľade na moje nekonečné státie pred zrkadlom s celou drogériou v rukách si nejakú poznámku nemohla odpustiť.
„Je to večierok roka... Slávila si už Silvester na domácom večierku? Nikdy by som si neodpustila keby si to nezažila...“ prisadla som si k Iwee a rozosmiala sa napodobňujúc prosebný postoj. „Dovoľ mi aspoň raz vyzerať lepšie ako ty.“
„Večierok roka? Áno, máš pravdu, nikdy by som to neprežila keby som tam nešla,“ ironicky prevrátila očami pri pohľade na nadšenú a nedočkavú tvár pred sebou. „Nechápem ako si ma nato vôbec mohla prehovoriť.“
„Môjmu presviedčaciemu talentu ešte nikdy nikto neodolal...“ vzdychla som si a zahľadela sa do steny akoby som práve dostala Oscara. Iween pochybovačný pohľad ma prinútil povedať konečne niečo zmysluplné.
„Viem, že na večierky veľmi nie si, ale ešte mi poďakuješ,“ žmurkla som, vstala a prevliekla si čiernu kožennú bundu cez biely top.
Cestou k autu som začala ľutovať, že ako jednu z podmienok dotiahnutia priateľky na párty som prisľúbila šoférovanie. Nikdy som nechápala, prečo sa Iwee tak veľmi, priam chorobne, bojí šoférovania a vôbec dostať ju na sedadlo vedľa vodiča vyžadovalo nesmiernu dávku argumentov a manipulačných metód. Noc bola chladná, vzduch mrazivý, ale dýchateľný. Pouličné lampy zažaté v plnej sile a pri svetelnom odraze na uhladený sneh vytvárali nenápadnú hru trblietok na povrchu.
Keď sme nasadali do auta zbadala som Iween utrápený výraz. Prvá veľká hádka po takmer roku harmonického vzťahu s mojím bratom Samuelom Iwee viditeľne rozrušil. Aj keď som, no nikdy som to nepovedala nahlas, vždy usudzovala, že Iwee je vlastne precitlivelá úplne na všetko, preto som tomu neprikladala až taký dôraz. Samuel by mal byť na večierku a preto som dúfala, že tam sa hádam všetko urovná.
Cestou po tmavých zasnežených uličkách som držala plynový pedál možno trochu horlivejšie ako zvyčajne. Takáto som bola – teplokrvná, temperamentná, sebavedomá, ambiciózna a užívala som si život v každom smere – či už to bolo správne alebo nie. Pri chvíľkovom pohľade na zamyslenú tichú spolujazdkyňu som sa nemohla ubrániť letmému úsmevu. Ako len my dve môžeme byť ako jedno telo a duša? pýtala som sa v duchu nielen ja, ale takisto všetci naokolo. Boli sme ako olej a voda. Nespojiteľné a predsa najlepšie priateľky. Iwee bola mojím presným opakom – jej biela tvár ostro kontrastovala s tmavými veľkými očami a tmavými vlasmi, ktoré si vždy sčesávala dozadu. Bola svojim spôsobom nevinne a ľudovo krásna, vyššia a ženskejšia, aj keď sme boli v rovnakom ročníku. Jej láskavosť, dobrosrdečnosť a ochota sa dali miestami nazvať naivitou, no nikdy to nik nepomenoval inak ako „to dievča je takmer ako anjel“. A s tým som musela jednoducho súhlasiť. Keď mi hlavou preblysli všetky tie preplakané chvíle, ktoré so mnou strávila, všetky ťažkosti, z ktorých ma dostala všetky pozdvihujúce vety, ktoré mi povedala. Nikdy ma nezavrhla aj keď som bola často nezodpovedná a dostávala sa do problémov hlavne svojou vinou. Bola vždy pri mne a neustále som mala pocit, že jej to nikdy nebude môcť oplatiť. Ťažilo ma, že už len vyše roka na strednej budeme dennodenne spolu. Aj keď sme sa ubezpečovali, že sa budeme stretávať, obe sme pridobre vedeli, že skôr či neskôr sa naše cesty rozídu natrvalo. Opustila ma už mama a preto ma desilo, že o niekoľko mesiacov prídem aj o túto bytosť, ktorá mi zvláštnym spôsobom dodávala chuť do života. A to som ešte netušila, že ten čas je dokonca omnoho kratší...
Povzdych tmavovlásky pri pohľade na približujúci sa dom s množstvom svetiel, zaparkovaných áut, ktoré poznala zo školy a zopár stojacich známych na trávniku bol možno až prehnaný. Iwee s nevôľou vystúpila zo strieborného peugeota a kráčala v tieni svojej nedočkavej priateľky. S úľavou sa utiahla na gauč k partii dievčat z krúžku zo školy, pri ktorých sa cítila ako na neutrálnom území knihomoľov zatiaľ čo ja som sa náruživo vítala s priateľmi. Toto bude veľmi dlhý večer, skonštatovala Iwee, pozrela na hodinky a zahĺbila sa do rozhovoru so skupinou.
Toto boli tie chvíle, keď som sa ja, Andrea Leathe, cítila ako ryba vo vode. Nikdy som to nepovedala nahlas, no ako by som len mohla ukryť svoj exhibicionizmus. Množstvo známych priateľov, s ktorými som už prehodila zopár slov, niekoľko mladších študentiek, ktoré sa veľmi očividne snažili votrieť do mojej pozornosti a pobavila ma aj skupinka prvákov, ktorí sa s prehnaným sebavedomím dožadovali môjho pohľadu. Imponovalo mi všetko to, čo nachádzala medzi ľuďmi z ich školy. Obdiv, pozornosť a tak trochu aj závisť. Byť kráľovnou školy bolo mojím hlavným cieľom po celé tri roky. A nevidela som dôvod neužiť si to..
Na Iwee som si spomenula až keď som v zadnej kuchynke našla pri skupinke zízajúcich štvrtákov svojho brata. Podliate oči, prehnaný smiech a nie práve najmotornejšia rovnováha mi napovedali, že normálny rozhovor môžem očakávať len ťažko.
„Samuel, Iwee nakoniec šla so mnou, mala by byť niekde vpredu.“ Nepochopiteľný výraz v jeho opitých ignorantských očiach ma zmiatol natoľko, že doterajšiu dobrú náladu vystriedala vráska na čele. „Sám si chcel, aby so mnou prišla, tak sa daj trochu dokopy a naprav čo sa dá,“ vyhŕkla som možno ostrejšie než som mala v pláne. Aj keď sa pohol smerom k dverám rozhodla som sa, že chvíľu počkám a radšej ho pôjdem skontrolovať. Na otravné gánenie jeho priateľov som zareagovala pokrútením hlavy, nabrala som si pohár nealkoholického punču, prudko si odpila a s divadelným úsmevom som sa pobrala ku spolužiačkam pri klavíri.
Niekto hral neprofesionálnu verziu Malej nočnej hudby, z ktorej by normálnym a triezvym ľuďom dunelo v ušiach. Ozýval sa smiech, hurónsky rehot, trápne vtipy a všetko nasvedčovalo tomu, že sa nezadržateľne blíži polnoc.
Po takomto rozhovore, rozzúrený a rozhodený by ktokoľvek iný vybuchol, no Iwee len odsunula smejúcu sa priateľku nabok. „Odvez ma domov, Andy, odchádzame, ja tu už nezostanem ani chvíľku. Nechápem, ako som sa mohla nechať ukecať. Ja pôjdem aj pešo, ale už tu nechcem byť,“ vysypala zo seba priveľa informácii.
„Hej, hej brzdi. O chvíľu je polnoc, kam chceš ísť? Čo sa stalo? Niečo so Samuelom? Vôbec si ho nevšímaj, keď je v takomto stave treba ho len niekam zavrieť a vôbec, vôbec nepočúvať...“ vychŕlila som zo seba rovnako rýchlo, no keď som sa nedočkala odpovede od bezradne prosíkajúcej tváre pred sebou zvesila som plecia a rezignačne som rozhodila rukami.
Iwee už odchádzal, ja som sa pobrala za ňou hádžuc prázdny plastový pohár do umývadla. Cítila som, že vo mne pulzuje vzrastajúci hnev, no snažila som sa kontrolovať. Zabijem toho chlapca, predýchavala som zhlboka keď som nasadala do auta. Práve keď sa začala ozajstná zábava!
Na vedľajšie sedadlo sa po prudšom buchnutí dvier ocitlo strhané dievča. Necítilo hnev, skôr bezmocnosť, skôr beznádej a hrču v hrdle. Bola to chyba sem ísť, nie je nato stavaná, čo tu vlastne robila? Toto nie je jej štýl, má rada samotu, ticho a pokoj. A navyše nemohla uveriť, ako veľmi sa mýli v ľuďoch. Je koniec, no čo ju trápilo väčšmi bolo, že takéhoto ho vôbec nepoznala. Je možné, aby sa v ňom tak mýlila?
Naštartovala som motor a prudšie zovrela volant. Neznášam svoju nekontrolovateľnú impulzívnosť, ktorá mi narobila už toľko problémov, no k Iwee som sa snažila byť vždy ústretová. Nik iný si to tak nezaslúžil. Aj keď to vo mne kypelo.
„Ako iste vieš najhoršia vec, ktorú mi môžeš urobiť je vyhnať ma zo žúrky,“ uškrnula som sa. Aj keď ma hnevalo, že celotýždenné tešenie sa na tento večierok bolo nanič, snažila som sa byť pokojná a zistiť, čo také sa mohlo stať. „Niečo so Samuelom?“
Iwee bola nahnevaná. Naozaj nahnevaná. Nespoznávala som ju. Zdala sa mi s takýmto výrazom absolútne, ale absolútne čudná. Toto nebola tá vždy pokojná a vyrovnaná Iwee.
„Len sme sa pohádali. Bol opitý, drzý a... aargh... čo to s ním je? Takého som ho nikdy nevidela,“ vychŕlila zo seba. V tej chvíli som mala pocit, že si zo mňa robí srandu.
„Nechceš mi hádam povedať, že kvôli takej blbosti sme museli doslova ujsť zo Silvestrovského večierka.“ Mala som chuť otočiť auto. Iweena reakcia však bola tak neočakávaná až som nato zabudla.
„Blbosti? Myslíš, že je to blbosť? Vôbec ti nevadí, že sa chodí opíjať po večierkoch?“ Iwee kričala. Naozaj kričala. V živote som ju nepočula kričať.
„Aké opíjať, len to trošku prehnal, proste sa chcel baviť. Mala by si to tiež skúsiť,“ táto ironická poznámka situáciu ešte vyhrotila. Iwee sa síce hádať nevedela, ale musela som prisvedčiť, že teraz jej to napodiv ide. Začalo byť horúco a nervozita vo mne enormne stúpala. Zvierala som volant silnejšie, než by bolo normálne.
„Jednoducho nie som na to stavaná, je to také hrozné? Že sa nepotrebujem ukazovať a byť obdivovaná? To si ty, nie ja.“
„ Tak mi teda prepáč, že som ti chcela dobre, trochu ťa vziať medzi ľudí. Jedna hádka so Samuelom z teba urobila chodiace zombíka.“ Nekričala som, len konštatovala. Čo večne diplomatickú Iwee ešte viac rozhodilo.
„Andy ja nie som ty tak to už konečne pochop! Len sa nepotrebujem predvádzať!“ Iwee sa takmer chvela a strácala slová. Nikdy by si nebola pomyslela, že si dokážu vykričať takéto veci. Z nejakého dôvodu to však neľutovala.
Vraj jediná sekunda dokáže zmeniť náš život. Len citát? Či nejaká múdrosť? Kdeže. Odveká pravda a existuje toľko ľudí, ktorí by o tom mohli rozprávať. Vždy príde zvrat nečakane. Ak ho očakávame, nikdy nás tak nezasiahne. Nemôžeme byť naň pripravení. Len príde, na krátky okamih a my ani nevieme kedy skončil a aj napriek tomu na nás zanecháva stopy tak dlho. Náhoda je silná čarodejnica...
Biely špinavý vlčiak zažmúril do prichádzajúcich svetiel. Zamrzol na mieste, v tej tme netušil, čo sa naň vlastne rúti. Zvierací inštinkt takýto pocit nepoznal. Svetlo prebleslo navôkol neho, znova nastala tma a v šoku obrátil hlavu. Sivé auto sa vyrútilo cez zábrany a zletelo z mosta. Pes sa obrátil a pokračoval v hľadaní odpadkov.
3 sekundy. Môžu byť vôbec takto dlhé? V priebehu tohto času, ultrakrátkeho času, som si dokázala v hlave zachytiť všetky krásne spomienky, všetky zlé obraty, všetky chvíle s jej rodinou, s Iwee. Ani som si cez víchricu nestihla uvedomiť, že sa blíži most. Auto padalo do rieky. Privrela som oči a čakala koniec...
Svetlo bolo veľmi ostré a nedovolilo mi stiahnuť ruky z tváre. Už bol náraz? Som mŕtva? Sme mŕtve? Čo je to z svetlo? Odpoveď prišla v stotine sekundy. Všetko zavalila náhla tma a náraz plechov na rieku znel ako dunivý pád okna na betón...
A takto sa to všetko začalo. Koniec bol len začiatkom novej éry, ktorú sme obe spustili. Začal sa odvíjať nový príbeh, tento bol pred, a ďalší po. Všetko sa zmenilo. Nikto nezostal rovnaký. Nič nezostalo rovnaké. Odštartovali sa udalosti, ktoré by žiaden z obyvateľov Follows nikdy nepredpokladal.
Bolesť bola príliš silná, aby dovolila unavenému mozgu vnímať svet naokolo a vôbec si uvedomiť, či je teplo alebo zima. Len chladný vietor v plavých vlasoch naznačoval, že zima je stále tu a nemieni tak skoro odísť. Bola chladnejšia než obvykle, priniesla so sebou ťaživú mrazivú stiesnenosť v duši. A ja som tam tak stála. Ako taká obživlá mŕtvola v čiernom kabáte s rukou v bandáži a v predklone. Biela tvár, pod očami opuchnutá, posiata kvantami soli. Na slzy už nebolo miesto a ani sily.
Pocítila som, ako ma zozadu podoprela čiasi ruka. Neotočila som tvár. Vedela som, že je to otec podľa parfumu. Aj slová kňaza mi vírili len okolo hlavy a nedostávali sa dovnútra. Pohľady zúčastnených ma prebodávali ako laser. Jedny z ľútosti, iné z nenávisti. Najviac bolel pohľad na zničeného Samuela. Vyzeral rovnako zle, ba aj horšie. Ani som to nestačila sledovať. Len som zavŕtavala pohľad do zeme akoby som sa chcela zavŕtať do spúšťajúcej sa rakvy a vidieť naposledy jej tvár. Nenávisť voči sebe samej, ktorá mi parazitovala na duši a vyžierala dieru do hrudníka mi to neustále pripomínala. Len bolesť mi pripomínala, aká bola Iwee skutočná...
Osoba na pohovke sa pohla a precitla do reality. Oči žmúriace na titulky sa zaleskli pod ťažobou spomienkového sna, ktoré ma teraz navštevoval takmer každú noc. Dúfala som, že deň odo dňa bude všetko lepšie, ale každý okamih ma ubezpečoval, že tak skoro všetko neprejde. Nedokázala som vnímať a ani poďakovať za podporu všetkých tých, ktorí sa ma snažili aspoň trochu potešiť a priviesť na iné myšlienky. Parazit v mojom tele nebol len smútok, ale takisto nekonečné výčitky svedomia a obviňovania, ktoré ma neustále presviedčali o tom, že som všetkému na vine. Ja som všetko zapríčinila, ja som ju prinútila odísť. Vyprevadila som zo sveta podstatnú časť svojho ja. A teraz som vďaka tomu len prežívala, lebo som jednoducho... musela.
Na Follows padalo prítmie a deň sa znova stereotypne ponášal na všetky tie ostatné. Samuel sa mi úspešne vyhýbal, otec zutekal do nemocnice a ja som znova zostala sama vo svojej izbe nad knihami, ktoré som vôbec nemusela prečítať, pretože času na odovzdanie esejí bolo ešte dosť, no musela som sa niečím zamestnať, aby som sa nezbláznila. Ako som predpokladala vzdala som to po pár minútach.
Znova som chcela urobiť tú istú chybu, ktorú som robievala každý večer. Plačlivá seansa nad albumom položeným na stolíku sa stala každodennou rutinou a vracanie sa do minulosti nekončiacou trýzňou. Hlava položená na páperovom vankúši pomaly oťažievala a ja som potlačila túžbu listovať medzi fotkami mojej mamy a Iwee. Celá táto situácia ma vyčerpávala a preto som si ani neuvedomila, kedy som dovolila svojim viečkam pomaly klipnúť a dostať sa znova do toho sveta, kde som len málokedy našla pokojný spánok.
Quentin stál niekoľko minúť pri mojej izbe a cítil napätie na hrudi keď nakúkal cez pootvorené dvere. Nezvykol svoje deti špehovať, no nastal čas, kedy sa všetky pravidlá a zvyklosti menili a nič už nebolo ako predtým. Obrátil sa a znova s tým istým skľučujúcim pocitom sa pobral do postele.
avatar
Feene Tamaryn
Admin

Female Počet príspevkov : 57

http://ebris.forumsk.com

Návrat hore Goto down

Zobraziť predchádzajúcu tému Zobraziť nasledujúcu tému Návrat hore


 
Povolenie tohoto fóra:
Nemôžete odpovedať na témy v tomto fóre.